Koukala jsem, že na casino online mohu hrát spoustu poker her. Také je možné hrát automaty. Každý si tam vybere hru pro sebe. S trochou štěstí budete vyhrávat.

Case - počítačová skriňa
Konštrukcia počítačovej skrine je odvodená od potreby, aby sa čo najmenšom priestore uložily všetky potrebné komponenty a naviac, aby sa neporušili základné základy chladenia. Do počítačovej skrine treba umiestniť zdroj napätia, základnú dosku s procesorom a pamäťami, doplnkové karty a 3,5" a 5,25" zariadenia. Základom každej počítačovej skrine sú tlačítka na prednom panely, ďalej šachty pre disketové, CD, DVD mechaniky a iné interné zálohovacie zariadenia. Väčšina skríň obsahuje pod šachtami LED diódy, ktoré nás informujú o stave napájania a práci pevných diskov. Na zadnej strane nájdeme otvory pre výstup portov základnej dosky (COM, LPT, PS2, USB), ďalej otvory pre výstupy zdroja a prídavných kariet v zberniciach (ISA, PCI, AGP). Skrinky môžeme rozdeliť vzhľadom na veľkosť na Desktop a Tower, resp. podľa zdroja a základnej dosky na AT a ATX.

• Desktop: Nevýhodou tohto typu je zlý prístup ku komponentom pri neskoršom rozširovaní a nedostatočné chladenie. Naopak výhodou je skladnosť, lebo sú umiestňované na pracovný stôl väčšinou pod monitor. Nosnosť skriniek je navrhnutá tak, aby uniesli tiaž aj 17" monitorov. Modifikácie sa delia na Slim a Super Slim.
• Tower: Model Tower je akoby preklopenie Desktopu na bok. Vnútorným priestorom sa teda veľmi od Desktopu nelíši, rovnako má vhodné prúdenie vzduchu, ktoré zabezpečuje dobré vetranie. Táto skriňa sa stavia vedľa monitora, často do pripravenej police pracovného stola či priamo na zem. Tower býva vo variantoch Mini, Midi, Middle a Big podľa vonkajšej prístupnosti k 5,25" pozíciám. Napr. Miditower ich má mať tri.
• AT, ATX, BTX.
  Štandard AT (Advanced Technology) má porty vyvedené mimo základnú dosku do voľných otvorov pre karty pomocou káblikov, napájací zdroj sa k doskám AT pripája prostredníctom dvojice šesťžilových káblov, zdroj je mechanicky spínaný a má dva jednoradové konektory P8 a P9. Vypínač je tlačítkový, aretačný. AT skrine sú po vypnutí absolútne odpojené od elektrickej siete. Základné dosky AT mali problém s rozširovaním a s ťažším prístupom k jednotlivým komponentom. Mikroprocesor bol ďaleko od zdroja, čo spoločne so zvýšením tepelných emisií prinášalo problémy s prúdením vzduchu vnútri PC a jeho chladením. Jediným ventilátorom v PC bol ventilátor na zdroji. Ďalším kritickým bodom, ktorý urýchľoval prechod na iný štandard boli nové mikroprocesory a rozhranie PCI, ktoré vyžadovali napájanie 3,3 V. Zdroje AT však disponovali iba výstupmi 12 V a 5 V.
  Pri ATX (Advanced Technology eXtended - 1996) sú konektory na pripojenie periférií integrované priamo na základnej doske v bloku, ktorý priamo zapadne do otvorov na zadnej strane skrine (zjednodušuje montáž), obsahujú konektory pre štandartné rozhrania plus dvojicu konektorov USB a na pripojenie klávesnice a myši slúži konektor PS/2, elektronicky spínaný zdroj (dodáva aj 3,3 V) a jeden dvojradový dvadsaťpinový napájací konektor. Hlavný vypínač je nearetačné tlačítko. Prerušenie toku elektrického prúdu do ATX skríň možno dosiahnuť vypínačom na zadnej stene zdroja. Štandard ATX sa snaží vyhovieť novým požiadavkám na cirkuláciu vzduchu v skrinke kvôli zvyšovaniu produkcie tepla (grafické karty, čipové súpravy, pevné disky). Mikroprocesor na základnej doske ATX bol presunutý bližšie k zdroju. Pribudli nové funkcie: ovládanie zdroja signálom zo základnej dosky, podpora Wake on LAN.
  BTX (Balanced Technology eXtended) súvisí s príchodom významných noviniek: zbernice (PCI Express, Serial ATA), rozhrania (gigabitový ethernet, Wi-Fi, WiMAX, Wireless USB), nové generácie ostatných komponentov. Zdroje pre formát BTX využívajú rovnaké napätia ako pri ATX. (štandard BTX na webe)

Zdroj
Lacnejšie verzie skríň sú vybavené napájacím zdrojom 200W. K dispozícii sú aj zdroje 300W s namontovaným prídavným ventilátorom pre lepšie chladenie. Typ napájacieho zdroja je závislý na skrini PC. Priemyselným štandartom sú PC/XT, AT/Desktop, AT/Tower a ATX. Dnes sú najčastejšie hlavne posledné dva typy v rôznych výkonových variantoch. Kvalitné napájacie zdroje by mali udržať váš počítač v chode aj za situácie, keď napätie poklesne na 80V po dobu 2 sekúnd alebo pri poklese na 70V na pol sekundy. Podobne má zdroj uchrániť počítač pred poškodením aj ak dôjde k úplnému výpadku prúdu či špičke až 2500V.

Základná doska a čipová súprava
Dôležitou súčasťou počítača je aj jeho základná (matičná) doska. Tá ovplyvňuje možnosti používateľa pri ďalšom rozširovaní počítača: možnosť použitia rôznych typov procesorov, typ pamätí, podpora rôznych typov rozhraní, pripojenie viacerých rozširujúcich kariet s rozhraním ISA, PCI a AGP). Základná doska určuje počet možných sériových a paralelných portov. Obsahuje aj integrovaný radič pevných a pružných diskov (IDE). Každá doska obyčajne podporuje jeden paralelný a dva sériové porty. Väčšina dosiek podporuje aj infračervený port, ktorý je výhodný na bezdrôtové prepojenie. Zvyčajne sa však ako štandardná súčasť základnej dosky nedodáva blok pozostávajúci z vysielacej a prijímacej LED diódy. Časté býva riešenie, keď základná doska obsahuje aj ďalšie komponenty - grafický adaptér, zvukovú, sieťovú prípadne faxmodemovú kartu. Hlavným parametrom určujúcim výkon celého systému je frekvencia systémovej zbernice (FSB). Staršie typy dosiek pracujú na 66 MHz, dnešné 100 a 133 MHz pre procesory Intel a 100 MHz pre AMD (uvádzaná hodnota 200 MHz je z dôvodu, že prenosy údajov sa vykonávajú pri oboch hranách signálu). Dnes používaný formát dosiek je ATX, ktorý štandartne podporuje dva porty typu PS/2, dva porty USB (niekedy doska umožňuje rozšírenie počtu portov USB pomocou špeciálneho adaptéra) a automatické vypínanie počítača po skončení prevádzky operačného systému Windows. Maximálne rozšírenie systémovej pamäte RAM je možné od 512 - 1536 MB v dvoch alebo troch pozíciách pre 168-pinové moduly DIMM.
Pri integrovaných kartách na zbernici AGP je obmedzujúci faktor nemožnosť ich výmeny. Integrované zvukové karty sú pripojené prevažne prostredníctvom zbernice PCI a je úplne samozrejmá možnosť vypnúť integrovanú zvukovú kartu (pri vloženej lepšej zvukovej karte). Užívatelia, ktorí potrebujú na základnej doske postaviť výkonnejší systém, môžu rátať s inegrovanými radičmi SCSI. Cena takýchto dosiek je adekvátne vyššia.
Zatiaľ čo vlastnosti a možnosti počítača určuje základná doska, jej možnosti sú vo výraznej miere definované použitou čipovou súpravou. Čipová súprava (čipset) - niekoľko integrovaných obvodov, ktoré riadia činnosť základnej dosky, umožňujú spoluprácu medzi mikroprocesorom, pamäťami, radičmi zberníc, portmi a ďalšími blokmi. Zjednodušene povedané, všetko čo neriadi mikroprocesor, riadia obvody čipovej súpravy. Rozhoduje o maximálne využiteľnej veľkosti operačnej pamäte RAM a vyrovnávacej pamäte, podpore frekvencií systémovej zbernice či štandardu AGP (1x, 2x alebo 4x) a využití integrovaných grafických či zvukových adaptérov. Určuje aké mikroprocesory a aký typ pamäte bude základná doska podporovať, aká bude jej maximálna kapacita, maximálne pracovné frekvencie, aké diskové zariadenia a periférie budú podporované. Čipová súprava je obyčajne tvorená dvoma čipmi Northbridge a Southbridge. Northbridge je "mostom", ktorý spája procesor so systémovou pamäťou, grafickým adaptérom a Southbridge. Southbridge umožňuje pripojiť do systému rozhrania PCI, IDE Ultra ATA/133 či Serial ATA (poprípade RAID založeného na Ultra DMA/133), USB 2.0, IEEE 802.11b, FireWire (IEEE 1394) a ďalšie.

Klávesnica
Klávesnica je štandardným vstupom počítača. Centrom klávesnice je špecializovaný jednočipový mikropočítač, ktorý zabezpečuje prenos kódu stlačenej alebo uvoľnenej klávesy do základnej jednotky. Podľa počtu kláves je možné rozlíšiť niekoľko typov klávesníc. Kedysi sa používali 101-klávesové, neskôr 104-klávesové (pribudli 3 Win tlačítka). Dnes používame rôzne multimediálne klávesnice, ktoré majú klávesy na prehrávanie CD, základné klávesy na ovládanie prehliadača www stránok (Back, Next, Stop, Search, Favorites, Home), spúšťanie e-mailového klienta a kláves Sleep (uvedenie počítača do Sleep režimu prevádzky).
Základné rozdelenie klávesnice na jednotlivé časti by mohli vyzerať nasledovne:
- funkčné klávesy F1 - F12
- alfanumerický blok
- prepínače (Shift, Ctrl, Alt, Caps Lock, BackSpace, Tab, Enter)
- kurzorové a stránkové klávesy
- systémové (PrintScreen, Scroll Lock, Pause/Break)
- numerická/kurzorová klávesnica (jej funkciu prepína kláves NumLock)
- multimediálne a internetové klávesy.
Klávesnicu pripájame k základnej doske konektormi PS/2 alebo USB, tie staršie "päťkolíkom" DIM. Poznáme drôtové a bezdrôtové - podobne ako myši.

Elektronická myš
Počítačová myš je pomerne staré zariadenie. Vznikla v laboratóriu Xerox Palo Alto Research Center (PARC) niekedy medzi rokmi 1973 a 1980, keď v tomto ústave vznikal aj počítač Alto s grafickým užívateľským rozhraním a WYSIWYG editorom. Neskôr sa uplatnila hlavne pri počítačoch Apple Macintosh. Pri prvých PC nebola, pretože vtedajšie prostredie operačného systému MS-DOS pre ňu nemalo príliš veľké využitie. Veľký "myší boom" nastal až s príchodom grafického rozhrania Windows. Dnes je myš neodmysliteľným doplnkom každého počítača a po klávesnici je to najpoužívanejšie zariadenie. Mladší užívatelia PC ju začnú využívať skôr ako klávesnicu, pretože práca s ňou je intuitívna a ľahká.
Optoelektronické myši: Základným prvkom mechanických druhov myší je guľôčka. Je vyrobená z kovu, ktorý je obalený gumou s veľmi dobrou priľnavosťou. Trením o podložku sa guľôčka na jej spodku otáča a vďaka tomu sa vo vnútri myši otáčajú dva čierne valčeky a jeden biely, ktorý ju pomocou pružiny pritláča k čiernym. Jeden čierny valček sníma vertikálny a druhý horizontálny pohyb. Pohyb valčekov sa prenáša na kolečko, ktorého otáčanie sa opticky sníma senzormi, ktoré vysielajú impulzy (údaje) do počítača. Rovnako sa prenášajú informácie o stlační tlačítok myší, pod ktorými je malý spínač.
Takáto myš je pomerne jednoduché a lacné zariadenie. Jej najväčšou nevýhodou je, že obsahuje mechanické časti, ktoré nie sú úplne spoľahlivé. Aj na celkom čistom stole sa vždy nájde dosť prachu, ktorý sa postupne nanesie na guľôčku a valčeky a potom kurzor na monitore nepríjemne poskakuje.
Optické myši: Klasická myš s guľôčkou má isté nevýhody, čo bol dôvod pre vývoj nových spôsobov snímania pohybu myši. Takto sa do popredia dostali optické myši. Mechanické časti sú v nich nahradené svietiacou diódou a optickým snímačom, ktorý sníma povrch pod myšou a je schopný zistiť pohyby myši po podložke. Senzor sníma povrch až 1500-krát za sekundu. Takáto myš je spoľahlivejšia a nemusí sa čistiť. Sú však určité povrchy, ktoré optickým myšiam nesedia: lesklé a dočervena sfarbené plochy. Rozlíšenie optického senzora je niekedy až pozoruhodných 800 dpi. Optický snímač vyžaruje trochu svetla čo môže pôsobiť trochu rušivo pri odraze na monitore. Optický snímač by ste z myši márne chceli vybrať, pretože je jednoducho v myši zaliaty.
Bezdrôtové myši: Počítačová myš dostala svoje pomenovanie podľa svojej podobnosti s rovnomenným zvieraťom. Podobnosť aj s chvostom. Pri počítači máme veľké množstvo káblov, ktoré sa radi do seba zapletú a tým znepríjemňujú prácu s myšou. To bol dôvod pre vývoj myší bez káblov, tzv. wireless. Na začiatku bol prenos informácií realizovaný pomocou infračerveného lúča - podobne ako pri diaľkových ovládačoch. Vtedy musel byť prijímač vo viditeľnej vzdialenosti, čo nebolo elegantné riešenie. Trendom poslednej doby sú bezdrôtové myši využívajúce na prenos údajov rádiové signály - WiFi. Prijímač nemusí byť vôbec vo viditeľnej vzdialenosti a môže byť napríklad aj pod stolom v dosiahnuteľnom okruhu 360°. Každá myš je vysielač, ktorá potrebuje prijímač, ktorý je káblom spojený s PC. Prijímač rádiového signálu by nemal byť v blízkosti elektronických zariadení (do 20 cm), pretože môže dochádzať k rušeniu a myš by nemusela pracovať spoľahlivo. Pri bezdrôtových myšiach vznikol problém s napájaním. Myš bez kábla nutne musí obsahovať klasickú batériu alebo akumulátor. Výhodné sú myši, ktoré možno dobíjať.

Existujú samozrejme aj kombinácie - optické bezdrôtové myši. Pri nich bolo treba vyriešiť problém s úsporou energie, veď neustále "svietiaca" myš má neúmernú spotrebu.
Myš sa k počítaču môže pripojiť niekoľkými spôsobmi. Od klasického sériového portu sa upúšťa, pretože tento port na všetkých počítačoch už nenájdete. Využíva sa preto hlavne port PS/2 alebo port USB. Niektoré myši sa dodávajú aj s redukciou, a tak zvládnu pripojenie k PS/2 aj USB portu. K typickým dvom ovládacím tlačítkam myši pribudlo ešte otočné rolovacie koliesko, ktoré slúži zároveň ako tretie tlačítko. Ide o šikovný doplnok, ktorý slúži k pohodlnému rolovaniu v oknách. Ďalším voliteľným tlačítkam sa väčšinou môžu nadefinovať funkcie pomocou ovládačov. Niektoré myši napr. Genius majú namiesto kolečka páčku, ktorou stačí pohnúť dopredu alebo dozadu a stránka sa posúva na obrazovke daným smerom.
Jedným z pozoruhodným produktom, ktoré môžeme zaradiť medzi počítačové myši, je "Micro Trac mouse" od firmy Fellows, pre ktorú nepotrebujete podložku, pretože ju držíte v ruke.

Modem
Modem ("Modulator Demodulator") je zariadenie, ktoré premieňa digitálny signál z počítača na analógový a opačne. Pre potreby prepojenia počítača s okolím na väčšie vzdialenosti sa v domácnostiach najčastejšie používa telefónna linka. Komunikácia po klasickej telefónnej linke prebieha analógovým spôsobom, zatiaľčo údaje sú v počítači spracovávané digitálne.
     Rozlišujeme dva základné typy modemov podľa prevedenia. Prvý typ je interný. Tieto modemy sú ukryté vo vnútri počítačovej skrine (priamo na doske alebo prídavná karta), čo prináša niekoľko výhod, ale aj nevýhod. Medzi výhody určite patrí úspora miesta, alebo aj to, že nepotrebujete externý zdroj napätia a prepojenie pomocou káblov. Interné modemy, ktoré sa u nás predávajú, sú väčšinou určené do slotu PCI, pre notebooky najčastejšie PCMCIA. Niekedy sa môžete stretnúť i s modemamy označenými ako AMR. Pomerne často sa na základných doskách objavuje slot CNR, ktorý je síce do veľkosti podobný, ale nie je určebný pre modemy AMR. Nevýhodou interných modemov je ich nulová prenosnosť medzi počítačmi. Externé modemy tvoria druhý typ. Sú umiestnené vždy mimo samotného počítača. Môžeme ich preto jednoducho odpojiť a prenášať, kontrolovať ich činnosť vďaka diódam a jednoducho vypnúť. Medzi ich nevýhody patrí vyššia cena.
     Možno ich rozdeliť na sériové a USB modemy podľa typu pripojenia. Sériové modemy sú dnes už trochu zastarané, sú rozmerovo väčšie ako USB modemy a s počítačom komunikujú nižšou rýchlosťou. K počítaču sa pripájajú cez sériové rozhranie a ku svojej činnosti potrebujú vonkajší zdroj napájania. Súčasťou ich balenia preto býva aj príslušný adaptér. Naproti tomu USB modemy sú napájané cez rozhranie USB. Ponúkajú rovnaké funkcie a rýchlosti prenosu ako interné modemy a ich inštalácia je jednoduchá. Nepotrebujete pri nej totiž "otvárať" počítač, stačí iba nainštalovať príslušné ovládače a potom modem pripojiť pomocou kábla USB k počítaču, ktorý by mal byť systémom automaticky rozpoznaný. Ďalším rozlišovacím kritériom môže byť, či ide o modem softwarový alebo hardwarový. Oba typy vás dokážu pripojiť do siete rýchlosťou 33,6 až 56kb/s. To je prakticky maximum čo môžeme dosiahnuť pomocou telefónnej linky. Tu teda rozdiel nehľadajte. Rozdiel je vo využívaní procesora PC. Zatiaľčo softmodemy nechávajú väčšinu operácií na samotný procesor, hardwarové modemy si takmer so všetkým poradia sami. Prevádzka softwarového modemu teda môže troška zaťažovať procesor. Preto, ak vo vašom PC máte slabší procesor, poobzerajte sa radšej po hardwarovom modeli.
Najčastejšie využitie modemu je na prenášanie údajov a súborov, t.j. pripojenie k Internetu, kde komunikácia prebieha medzi modemom a komunikačným serverom. Druhou, dodnes veľmi využívanou možnosťou, je odosielanie a prijímanie faxov. S postupným prechodom dokumentov do elektronickej podoby a nástupom elektronického podpisu možno očakávať ústup od používania modemov k týmto účelom. Tretia oblasť využitia modemu je hlasová pošta (Voice). Poskytuje prostriedky pre zaznamenávanie, ukladanie, príjem a doručovanie hlasových správ. Najmodernejšie využitie modemu je telefonovanie pomocou externého mikrofónu a sluchátok (Hands Free). Preto na niektorých modemoch nemusí byť iba konektor na vstup telefónnej linky, ale aj konektor na pripojenie telefónu. Prípadne aj na pripojenie slúchadiel a mikrofónu. S ich pomocou možno telefonovať aj bez telefónneho aparátu. Väčšina modelov umožňuje prijímanie a odosielanie faxov, prípadne slúži ako telefónny záznamník. K tomu účelu je treba mať nainštalované a hlavne spustené programové vybavenie.
ISDN modemy sú oproti predchádzajúcim plne digitálne. Ponúkajú kvalitné spojenie s maximálnou rýchlosťou až 128kb/s. To je možné za predpokladu, že modem zvláda tzv. bundlovanie kanálov (spájanie). Klasická linka ISDN je toiž tvorená dvoma hlavnými B-kanálmi s prenosovou rýchlosťou 64kb/s a jedným servisným D-kanálom s rýchlosťou 16kb/s. Ten slúži napr. na ukončovanie hovorov a na najrôznejšie servisné funkcie. Ak sa rozhodnete pre ISDN, budete si musieť nechať prerobiť klasickú telefónnu linku na linku ISDN. K linke ISDN nepripojíte žiadne zariadenie využívané klasickou telefónnou linkou. V tomto vám trocha pomôže externý ISDN modem, ku ktorému môžete pripojiť i doteraz používané analógové prístroje. Modem zostane v pohotovosti i po vypnutí počítača, vďaka externému zdroju. Vďaka tomu môžete ďalej využívať všetky zariadenia k modemu pripojené.

Digitálna kamera
Webová kamera zatiaľ nie je štandardným vybavením PC. Dnes sa však kamera nepoužíva výlučne iba na prenos obrazu cez webové rozhranie. Dnešné multifunkčné modely dokážu fotografovať, nahrávať krátke videosekvencie alebo zvukové poznámky. Každý hardware k svojmu oživeniu potrebuje aj zodpovedajúci si software. Využívané sú programy typu "messanger" najmä Microsoft NetMeeting (freeware). Online komunikácia však pri nízkej prenosovej rýchlosti bude narážať na veľa problémov, najmä nestabilný a trhaný obraz. Pri výbere kamery sa treba sústrediť na niekoľko parametrov. Prvý je spôsob uchytenia a možnosti otáčania kamery, druhým typ snímamača (senzoru). V lacnejších typoch nájdeze senzor typu CMOS, v kvalitnejších typ CCD. Nahrávanie videosekvencií je podporované do rozlíšenia 640 x 480 dpi pri 15 - 30 snímkoch za sekundu. Dôležitá funkcia je vyfotografovanie práve snímaného obrázku stlačením tlačítka. Webovú kameru môžete použiť aj ináč. Nasmerovať ju z okna izby a pomocou technológie broadcast monitorovať parkovisko alebo ihrisko s deťmi. Na to je potrebné pripojenie k Internetu pevnou linkou.

Zbernice
Na to, aby mohli všetky časti základnej dosky medzi sebou komunikovať a presúvať údaje, sú potrebné zbernice. Niektoré údaje prejdú cez zbernicu aj viackrát. Z toho je jasné, že zvyšovanie rýchlostí jednotlivých komponentov bez zvýšenia rýchlosti zbernice je úplne zbytočné.
Všetko to začalo zbernicou PC bus, ktorá bola navrhnutá a vyrobená firmou IBM pre prvé počítače PC/XT s procesorom 8088. Má 8-bitovú šírku prenosu údajov a 20-bitovú šírku pre prenos adresy. Maximálna rýchlosť zbernice PC bus je 8 MHz. S príchodom PC/AT už zbernica PC bus svojimi parametrami nestačila a bola nahradená novým typom zbernice ISA (Industry Standard Architecture). Tento typ rozširujúcej zbernice je vyrobený pre 16-bitový prenos údajov a 24-bitovú adresovú zbernicu, to znamená, že behom jednej operácie je možné po zbernici poslať najviac 16 bitový údaj. Zbernica ISA pracuje podobne ako PC bus s frekvenciou 8MHz synchrónne s procesorom t.j. jej prenosová rýchlosť bola 8MB/s. Bola používavá v počítačoch s procesormi 286, 386 a novšími. Vzhľadom na veľké množstvo prídavných kariet vyrobených pre túto zbernicu, je zbernica ISA spoločne s iným typom zbernice i na dnešných základných doskách. S nástupom rýchlejších procesorov 386 vznikla potreba zrýchlenia zbernice ISA. Prvou variantou bola EISA (32-bitová Extended ISA), ale tá sa väčšieho rozšírenia nedočkala. Nasledovali zbernice VL-Bus (VESA Local Bus) a PCI (Peripheral Component Interconnect). Obe mali 32-bitovú šírku a frekvenciu 33MHz, pričom prvá bola kompatibilná so zbernicou ISA, druhú podporovala firma Intel. PCI má rozsiahlu podporu pre Plug&Play. Počítače s procesorom Pentium boli vybavené už iba zbernicou PCI a z dôvodov spätnej kompatibility aj zbernicou ISA (až dodnes na pripojenie zvukových a faxmodemových kariet). S novými rýchlejšími procesormi prichádza doba grafických aplikácií. Zbernica PCI prestáva dostačovať pre potreby grafiky, načo Intel zareagoval uvedením rozhrania AGP (Accelerated Graphics Port), ktorý je vyrobený výhradne pre potreby grafickej karty. Zbernica AGP má šírku 32-bitov rovnako ako PCI, ale beží na plnej frekvencii FSB (PCI iba na polovičnej) a má ešte jednu výhodu: na rozdiel od PCI nemôže dôjsť k zdielaniu pásma rôznych zariadení komunikujúcimi na PCI. Po prvý raz bola implementovaná v systémoch s mikroprocesormi Pentium II. Prvá verzia sa príliš neohriala a hneď nastúpila jej druhá, rýchlejšia verzia AGP 2x. Tá využíva prenos údajov po nábežnej i zostupnej hrané hodinového impulzu. Vývoj však pokračuje a FSB 133MHz umožňila nástup AGP 4x so zdvojenou prenosovou kapacitou. Bez pozornosti nezostali ani zbernice PCI a trojica obrov - Compaq, HP a IBM - prichádzajú s novou špecifikáciou PCI-X, ktorá je spätne kompatibilná a dokáže preniesť štvornásobný objem údajov (má dvojnásobnú šírku a dvojnásobnú rýchlosť - vzužíva obe hrany hodinového impulzu). V počítačoch ste sa mohli stretnúť ešte so zbernicou MCA (MicroChannel Architecture), ktorá bola vyvinutá pre počítače firmy IBM PS/2. Hlavným cieľom bolo zrýchliť prenos údajov vo vnútri počítača a znížiť hladinu šumu na zbernici. Jej obrovskou nevýhodou bola nekompatibilita s ISA. MCA dovoluje beh s frekvenciou 10 MHz a dovoluje prenášať údaje po 16 aj 32 bitoch.

Základnou zbernicou PC je systémová zbernica (Front Side Bus - FSB). Je komunikačným kanálom, prostredníctvom ktorého komunikuje mikroprocesor s pamäťou cache, operačnou pamäťou a niektorými ďalšími zariadeniami. Súčasná FSB je 64-bitová a môže pracovať na frekvenciách od 66MHz po 133 MHz. Čím vyššia je frekvencia FSB, tým vyššia je priepustnosť systému a teda aj výkon. Zvyšovanie kmitočtu FSB si vyžaduje aj podporu základných dosiek a najmä dostupnosť pamäťových modulov, pracujúcich na vyššom kmitočte. V opačnom prípade uniká značná časť výkonu PC.

Zbernica	Typ	Frekvencia	Max. rýchlosť
ISA (1.generácia)	8-bitová	4,77 MHz	3 MB/s
ISA	16-bitová	8 MHz	8 MB/s
VL-Bus	32-bitová	33 MHz	132 MB/s
PCI	32-bitová	33 MHz	132 MB/s
AGP 1x	32-bitová	66 MHz	264 MB/s
AGP 2x	32-bitová	66 MHz	533 MB/s
AGP 4x	32-bitová	133 MHz	1064 MB/s
PCI-X	64-bitová	133 MHz	1064 MB/s

Skenery
Skenery sú zariadenia, ktorých úlohou je previesť obrazovú informáciu z tlačenej či filmovej predlohy (ešte i dnes skôr výnimočne i trojrozmerný objekt) do digitálnej podoby a “odoslať” ju na ďalšie spracovanie do osobného počítača. Okrem dnes najrozšírenejších plošných skenerov poznáme skenery ručné, bubnové, filmové a špeciálne skenery, ktoré nájdeme v najrôznejších zariadeniach, počínajúc snímačmi čiarových kódov a končiac 3D skenermi.
Ak potrebujete snímať papierové i transparentné predlohy, celkom isto by vo výbave skenera nemal chýbať doplnok, ktorý sa síce označuje pojmom dianadstavec, ale často je jeho využitie oveľa širšie ako snímanie diapozitívov (negatívy, filmové pásy, tlačové predlohy). To však závisí od konkrétneho typu skenera a nadstavca. Azda najlepším riešením je jeho implementácia do veka, ktorým sa prikrýva snímaná plocha.
Okrem typu predlohy je potrebné mať predstavu aj o veľkosti predlôh, s ktorými hodláte pracovať. Ďalšie parametre dôležité pre výber skenera sú optické rozlíšenie a farebná hĺbka. Oba charakterizujú možnosti skenera. V súčasnosti je štandardom optické rozlíšenie skenera 600 x 1200 dpi (dot per inch). Toto rozlíšenie budete potrebovať pri získavaní detailov z fotogfrafií. V mnohých prípadoch sa môžete stretnúť s tzv. interpolovaným rozlíšením. V tomto prípade je predloha zosnímaná na maximálnom možnom optickom rozlíšení a potom sú ďalšie hodnoty dopočítavané - interpolované. Interpolované rozlíšenie nikdy nedosiahne kvalitu optického. Pokiaľ ide o farebnú hĺbku, stretneme sa s hodnotami od 24 do 48 bitov. Udáva koľko farieb je skener schopný rozoznať. Tu si treba uvedomiť, že “počítačové” spracovanie obrazu (programové vybavenie) prebieha maximálne s 36-bitovými farbami. Na čo je teda väčšia farebná hĺbka? V podstate ide o internú záležitosť skenera, v žiadnom prípade to však nie je samoúčelné zlepšenie. Aj keď vyššiu farebnú hĺbku nepodporuje celý spracovací reťazec, je táto “rezerva” využitá na dokonalejšie spracovanie nasnímaného obrazu priamo v skeneri. Často výstupy získané takýmto skenerom poskytujú podstatne vyšší kontrast a lepšiu ostrosť.
Okrem technických parametrov je potrebné pri výbere prihliadať aj na softvér, ktorý so skenerom získate. Kým v minulosti získal používateľ iba ovládače a všetko ostatné si musel zadovážiť sám, dnes sú skenery veľmi často doplnené o celý rad hodnotných programov. Preto je dobré všimnúť si, čo sa ku skeneru dodáva, prípadne si nechať jednotlivé programy predajcom predviesť. Veľká väčšina skenerov má ovladače typu TWAIN, ktoré nám umožňujú skenovať do ľubovoľnej aplikácie. Vo výbave istotne nebude chýbať softvér na spracovanie obrazu (niekedy aj viacero), program na rýchle automatické snímanie preddefinovaných typov dokumentov, ktorý zvyčajne umožňuje aj ich automatizované predspracovanie. Poslednou, no pri kancelárskom nasadení dôležitou aplikáciou je program na rozpoznávanie a prevod textu – OCR.
Pri výbere skenera je však dobré brať zreteľ aj na ďalšie parametre, pre bežného používateľa možno menej zrozumiteľné a často zdanlivo nepodstatné. Sú to najmä typ snímača (CCD alebo CIS) a rozhranie, prostredníctvom ktorého skener komunikuje s osobným počítačom (paralelný port, SCSI, USB). Staršia tecnológia snímania CIS (Contact Image Sensor) sníma všetky farby naraz a preto neponúka takú výslednú kvalitu obrazu ako novšia technológia CCD (Charged Coupled Device). Skenery s touto tecnológiou rozkladajú skenovanú predlohu na jednotlivé farebné zložky. Aj keď je rozdiel medzi výslednými orazmi nepatrný, nie je dôvod investovať do staršej technológie, najmä keď cenový rozdiel skenerov je minimálny. Pokiaľ ide o rozhranie, najstarším a najpomalším je paralelné. Najrozšírenejšie je rozhranie USB, ktoré ponúka dostatočnú prenosovú rýchlosť pre domáce skenovanie. Profesionálne skenery sú vybavené rozhraním SCSI alebo FireWire. K nim ale budete potrebovať naviac aj prídavný radič, pretože tieto porty nie sú v štandardnej výbave počítača. Ponúkajú však mnohonásobne vyššiu prenosovú rýchlosť ako USB.

UPS
Každý užívateľ počítačov už niekedy počul o zálohovaní t.j. o pravidelnom ukladaní kópií dôležitých súborov. Toto slovo je najčastejšie spájané s ochranou údajov pred ich stratou zavinenou poruchou PC alebo zničením média. Existuje aj ďalší spôsob ochrany pred zničením údajov alebo celého počítača - pre prípad nepredvídateľného prerušenia dodávky elektrickej energie alebo pri výraznej zmene napätia v elektrickej sieti zavinenej bleskom. K tomu slúži zariadenie UPS alebo záložný (nie zálohovací) zdroj.
Záložný zdroj je elektronické zariadenie na zabezpečenie nepretržitého napájania elektrických spotrebičov. Často sa preň používa skratka UPS (Uninterruptible Power Supply). Tieto zdroje sa používajú všade tam kde treba zabezpečiť trvalo prítomné kvalitné striedavé napájacie napätie, čo verejná rozvodná sieť nie je schopná trvalo zaistiť. Záložné zdroje sa preto používajú vo výpočtovej technike, zdravotníctve, telekomunikačnej technike a v riadiacej a zabezpečovacej technike.
Chránené elektrické spotrebiče sú pritom pripojené na tzv. "sekundárny zdroj napájania", ktorým je akumulátor ukrytý vovnútri UPS. Vo chvíli prerušenia primárneho napätia (zo siete), bude spotrebič napájaný energiou uloženou v akumulátore UPS. Prepnutie spínača napájania UPS sa vykoná tak rýchlo, že užívateľ ani počítač nič nespozorujú a nepretržite pracujú ďalej. Doba sekundárneho napájania je závislá na kapacite akumulátorov záložného zdroja. Pri domácich UPS zariadeniach je doba autonómnej prevádzky (doba zálohovania) v rozmedzí 5-10 minút čo stačí na ukončenie práce (shutdown), nie na úplné dokončenie rozpracovaného projektu. Záložné jadro je možno upraviť prídavnými batériami s kapacitou v medziach desiatok minút až hodiny.
Poznáme viac typov UPS. Najjednoduchšie a najlacnejšie sú zariadenia typu Stand-by (Off-line). Tento typ sa používa najmä v domácnostiach. Pri tomto type je primárnym zdrojom napájenia prúd prichádzajúci zo zásuvky v stene a sekundárnym zdrojom sú akumulátory. Stand-by či Off-line sa im hovorí preto, že prúd z akumulátorov nezásobuje pripojené zariadenie, kým primárny zdroj pracuje bez prerušenia. Elektrický prúd prichádzajúci do UPS zo siete je použitý k nabitiu akumulátorov, ktoré spolu s prepínačom čakají na výpadok. V tej chvíli prepínač vydá príkaz k napájaniu z akumulátorov a dovtedy je do pripojeného zariadenia cez filter privádzaný prúd priamo zo siete. Akonáhle sa obnoví napájanie z primárneho zdroja, akumulátory sa nabíjajú, abz boli schopné pokryť ďalšie výpadky. Zo siete je privádzaný striedavý prúd a akumulátory pracujú s jednosmerným. Preto musí prúd z akumulátorov prechádzať cez prevodník.
On-line zariadenia UPS sú veľmi podobné a zároveň úplne odlišné ako jednoduchšie Stand-by UPS. Používajú tiež dva zdroje napájania a prepínač medzi nimi. Rozdielne sú preto, že pri On-line UPS sú oba zdroje vymenené: primárnym zdrojom je akumulátor a sekundárnym zdrojom je elektrické napätie zo siete. Tento rozdiel je veľmi dôležitý. Aj pri normálnej prevádzke je napätie prichádzajúce na výstup vedené z akumulátorov cez prevodník, kým napätie zo siete slúži len k nabíjaniu akumulátorov. V prípade prerušenia napájania sa vypne iba nabíjanie akumulátorov, ale nenastáva žiadna pauza medzi prepnutím z primárneho zdroja na sekundárny. Akonáhle vypadne prúd, UPS ďalej napája bez akéhokoľvek prerušenia zálohované zariadenie, a to tak dlho, akú kapacitu majú akumulátory. Tento princíp je rovnaký ako pri notebookoch ak ich máte pri práci pripojené do siete. Výhodou on-line riešenia je najlepšia ochrana proti nedostatkom napájania zo siete, pretože akumulátory poslúžia k ich vyrovnaniu omnoho lepšie než samotný filter.
Prečo sú On-line UPS drahšie ako ostatné typy, keď používajú rovnaké súčasti. Schéma oboch zariadení je síce rovnaká, ale v zariadení On-line treba použiť kvalitnejšie súčiastky. Pri Off-line UPS je využitie súčiastok záležitosť niekoľkých minút, pri On-line prístroji pracujú 24 hodín denne. Nevýhoda On-line UPS je spojená s faktom, že všetká energia prechádza dvojitým prechodom (AC/DC do akumulátorov a DC/AC na výstup) a množstvo energie sa tak stratí v podobe tepla produkovaného pri prevode.

Radiče diskov
Na pripájanie pevných diskov sa z množstva typov pripojovacích rozhraníustálili dva základné IDE a SCSI. Kým IDE radič sa masovo rozšíril vďaka svojej nízkej cene a okrem integrovania karty radiča do základnej dosky dlhú dobu vývoj nič nepriniesol. Pred pár rokmi si vynútil vývoj diskov aj zmeny na poli IDE, a tak prišlo na svet EIDE (Enhanced IDE), neskôr Ultra DMA 33 (ATA/33), Ultra ATA/66 a novinkou je Ultra DMA/100. Súčasné integrované radiče podporujú pripojenie štvorice diskových zariadení a dvojice disketových mechaník. Kábel pre ATA33 má bežný počet 40 vodičov, ATA66 a ATA100 používajú podobný kábel s 80 vodičmi (medzi každými dvoma údajovými je jeden tieniaci vodič). Poznáte ho ľahko pri porovnaní s káblom od disketovej mechaniky: rovnakú hrúbku vodičov má ATA33; ATA66 a ATA100 majú tenšie drôtiky.
SCSI riešenie bolo od počiatku technológiou vyspelejšou, pretože už v začiatkoch ponúkalo pripojenie až siedmych zariadení k jednému radiču, vyššiu rýchlosť a lepšiu spoluprácu jednotlivých zariadení. Jeho vývoj je stále na ceste k vyšším rýchlostiam. Časom prišlo rozšírenie SCSI-2, Wide SCSI, Ultra Wide SCSI, Ultra2 SCSI a dnes najrýchlejšie Ultra 160/m SCSI, ktoré umožňuje maximálnu rýchlosť prenosu 160MB/s.
Na pripojenie SCSI zariadení (interných alebo externých) do počítača, poslúži radič SCSI, najčastejšie v podobe rozširujúcej PCI karty. Na jeden radič môžete pripojiť až 15 takýchto zariadení. Každé pripojené zariadenie má svoje SCSI-ID, čo je adresa, na ktorú mu budú posielané údaje. Toto poradie musíte určiť ešte pred inštaláciou nového zariadenia. Nesmie sa stať, aby dve zariadenia mali rovnaké SCSI-ID. Príkladom takéhoto radiča je interné prevedenie v podobe karty, ktorá sa umiestňuje do PCI slotu. Pre komunikáciu s vonkajším svetom je radič vybavený jedným Ultra SE Bus konektorom pre externé zariadenia, ktorý je vyvedený na zadnej strane počítača. cez toto rozhranie možno pripojiť napr. skener alebo externé záznamové médiá. Pre komunikáciu s internými zariadeniamiradič toho ponúka viac. Staršie pevné disky alebo CD-ROM mechaniky môžete pripojiť cez jeden Ultra Wide SE Bus a novšie a rýchlejšie zariadenia cez Ultra-2 LVD bus konektor.

Operačná pamäť
Pamäť počítača slúži da krátkodobé prípadne dlhodobé uloženie údajov. Môžeme ju rozdeliť do troch skupín ROM, Cache a RAM. ROM (Read only memory) ako už názov hovorí, je pamäť výlučne na čítanie údajov a ich prepísanie nie je možné. Takýto typ pamäte potrebuje BIOS na uloženie základnej nemennej časti systému. S BIOSom úzko súvisí Flash pamäť, kde sa ukladá meniteľná časť systému tak, aby ju bolo možné ďalej modernizovať. Obe sú uložené priamo na základnej doske. Cache (vyrovnávacia pamäť) slúži na vyrovnanie rýchlostí dvoch zariadení, ktoré medzi sebou komunikujú. Pre vnútornú potrebu procesorov je aj najrýchlejšia operačná pamäť príliš pomalá: preto sú procesory vybavené malou vnútornou cache pamäťou. Na počiatku išlo len o jednu pamäť s malou kapacitou (desiatky kB). Neskôr pribudla potreba zrýchlovať aj prísun údajov z operačnej do vyrovnávacej pamäte. Takto vznikla vyrovnávacia pamäť druhej úrovne (L2 cache), ktorá mala najprv podobu samostatných čipov na základnej doske alebo na pamäťových moduloch, neskôr sa presťahovala z dôvodu dosiahnutia vyššej rýchlosti do vnútra procesorov. L2 cache obyčajne kapacitou rádovo stoviek kB. V poslednej dobe môžeme sledovať vznik vyrovnávacej pamäte tretej úrovne, ktorá urýchluje prenos údajov medzi operačnou pamäťou a L2 cache. Čím väčšia je vyrovnávacia pamäť, tým menej často musí procesor pristupovať so žiadosťou o informácie a príkazy do hlavnej pamäte, čo má za následok vyšší výkon systému. RAM (Random access memory) vlastná operačná pamäť počítača, ktorú procesor využíva na dočasné ukladanie údajov, s ktorými práve pracuje (inštrukcie programu). Je uložená na základnej doske vo forme prídavných kariet. V začiatkoch PC mala kapacitu niekoľko desiatok kB, dnes nadobúda kapacity okolo 128MB.

Vývoj pamäťových modulov
- DRAM (Dynamic RAM)
- SDRAM (Synchronous Dynamic RAM) 8-bitové pamäťové moduly SIMM 30-pinové
- SDRAM (Synchronous Dynamic RAM) 32-bitové pamäťové moduly SIMM 72-pinové
- SDRAM 64-bitové 168-pinové moduly pamäťové moduly DIMM podporujúce pracovnú frekvenciu 66, 100 alebo 133MHz
- DDR (Double Data Rate) RAM má dvojnásobný dátový tok medzi pamäťou a procesorom oproti starším SDRAM. Komunikuje s centrálnym systémom frekvenciou 2x133MHz.
- RDRAM (Rambus DRAM) - RIMM moduly. Komunikujú rýchlosťou 2x400MHz. Tieto pamäte sa vždy používajú v páre. Pokiaľ sú pripojené len dva moduly RAM, doplňujú sa prázdne prepojovacie moduly. Pamäte RIMM s taktovacou frekvenciou 2x533MHz majú priepustnosť 4,2GB/s - čo majú vo svojom označení RIMM 4200. S podporou týchto pamätí prišiel Intel, čo by malo hovoriť o ich rýchlom rozšírení aj pre ich vysokú prenosovú rýchlosť. Tomu ale stále bráni ich príliš vysoká cena oproti pamätiam DDRAM a nedokázaný veľký nárast výkonu užívateľských aplikácií.